V posledných rokoch čoraz intenzívnejšie počúvame, aký je dôležitý pohyb už od detstva. V čase, keď je na slovenských školách znížený počet hodín telesnej a športovej výchovy na dve týždenne, je táto osveta skutočne na mieste. Úlohu slabej pohybovej prípravy na hodinách telesnej výchovy často suplujú rodičia.
Rodičia vypĺňajú voľný čas deťom športovými krúžkami, len aby malo dieťa dostatok pohybu. Uvedomujú nevyhnutnosť pohybu pre správny vývoj dieťaťa, nie sú však odborníci, preto sa pri rozhodovaní pre konkrétny šport a intenzitu tréningového procesu môžu dopustiť chýb. Potom tu máme ďalšiu skupinu rodičov, ktorí podporujú dieťa v profesionálnej športovej kariére. Špičkoví športovci majú na čele nálepku športu, ktorý robia. K menu úspešného športovca automaticky priraďujeme jeho športové zameranie: hokejista, cyklista, tenista a podobne. Veď prečo nie? Je to predsa činnosť, v ktorej vynikajú.
Snaha vynikať v jednom športe, ale môže poškodzovať správny vývoj detí.
David Epstein v článku zverejnenom v New York Times tvrdí, že v súčasnosti je vytváraný taký tlak na detských športovcov, ako keby boli dospelí, profesionálni športovci. To podporuje epidémiu hyper-špecializácie, ktorá nielen že je nebezpečná, ale aj kontraproduktívna.
Mnohé deti sa začnú špecializovať na jeden konkrétny šport v príliš mladom veku. Športovú špecializáciu vykonávajú často v podmienkach, ktoré sú určené pre dospelých. Výskumy z oblasti športu dokazujú, že príliš skorá špecializácia môže viesť k vážnym zraneniam a koniec koncov, k zníženiu športového výkonu. Mladí športovci by sa mali strániť zameriavaniu sa na jediný šport aspoň do veku 12 rokov.
Doktor Neeru Jayanthi, ktorý sa špecializuje na športovú medicínu, realizoval výskum na Loyolskej Univerzite v Chicagu. Štúdie sa zúčastnilo 154 športovcov v priemernom veku 13 rokov. Títo športovci prišli do Lekárskeho centra Loyolskej Univerzity na športové sústredenie, alebo liečbu športových zranení. Zranení športovci boli výrazne viac špecializovaní na vykonávanie jediného športu, ako športovci, ktorí do zariadenie neprišli so zranením, ale na športové sústredenie.
Deti v štúdii, ktoré boli vysoko špecializované na vykonávanie jedného športu, mali o 36 percent vyššie riziko, že utrpia vážne zranenie. Doktor Jayanthi liečil predovšetkým zlomeniny končatín, poškodenia väzivových tkanív, šliach, ale aj poškodenie väzov lakťov, praskliny v chrupavkách a zranenia kĺbov.
Zarážajúci je fakt, že problém sa týka najmä rodín s väčšími finančnými zdrojmi. Majetnejší rodičia sú schopní zabezpečiť pre svoje deti súkromných trénerov, ako aj podporovať cestovanie za športovými úspechmi. Vo výskume bola dokázaná súvislosť medzi sociálno-ekonomickým postavením športovca (alebo jeho rodiny) a športovým zranením.
U lepšie ekonomicky situovaných mladých športovcov sa vyskytovali vážne športové úrazy oveľa častejšie. Športoví lekári potvrdzujú, že mnohí mladí športovci teraz čelia operáciám, ktoré sa hodia skôr k ich starým rodičom.
Pričom ide o závažné diagnózy, pri ktorých sú potrebné napríklad náhrady bedrových kĺbov. Účelom štúdie doktora Jayanthiho nie je kritizovať rodičov, ktorí vedú svoje deti k ranej športovej špecializácií, ale upozorniť na zdravotné riziká s tým spojené.
Ďalšie štúdie, na ktoré sa odvoláva článok Dr. Epsteina poukazuje na niekoľko výskumov, podľa ktorých sa špičkoví športovci menej venovali svojej športovej špecializácii v mladšom (predškolskom a mladšom školskom) veku a špecializovať sa začali neskôr. Športovci, ktorí sa špecializovali na vykonávanie jedného športu oveľa skôr, ukončili športovú kariéru predčasne, alebo nedosiahli najvyššie priečky v danej športovej disciplíne. Na rovnaký záver poukazujú aj výsledky výskumu prezentované na stretnutí členov Americkej lekárskej spoločnosti pre športovú medicínu (AMSSM). Zistilo sa, že špičkoví hráči z Kalifornskej univerzity v Los Angeles sa špecializovali na svoj šport v priemernom veku až 15,4 roka. Zatiaľ čo športovci, ktorí hrali v popredných tímoch za stredné školy, ale nedokázali sa presadiť v univerzitných tímoch, sa začali špecializovať v priemernom veku 14,2 roka, teda o 1,2 roka skôr.
Podľa MUDr. John P. DiFiori, prezidenta Americkej lekárskej spoločnosti pre športovú medicínu (AMSSM), v skutočnosti niektoré štúdie naznačujú, že skorá špecializácia je menej úspešná, ako účasť na niekoľkých športoch v mladom veku a následná špecializácia v staršej vekovej kategórii. Existujú výnimky vybraných športov, ako je napríklad gymnastika, v ktorej sú elitní konkurenti veľmi mladí a táto metóda na dosiahnutie elitnej úrovne má u nich lepšie výsledky.
Pestrosť vykonávaných športov v mladom veku je pre vrcholových športovcov vlastne normou. Napríklad švajčiarska tenisová hviezda Roger Federer, ktorého rodičia povzbudzovali, aby hral bedminton, basketbal a futbal, je dnes svetovou tenisovou jednotkou. Na slovenských piedestáloch sa tiež prezentujú športovci ako Matej Tóth, ktorý pred atletickou kariérou vyrástol na ihrisku hraním tímových športov. Detstvo prežil s pukom a aj s futbalovou loptou a špecializovať sa na chôdzu začal až v 12 rokoch.
Športoví odborníci sa zhodujú, že mladí športovci by mali zostať bez špecializácie až do veku približne 12 rokov. Mike Joyner, lekár kliniky Mayo Clinic a expert na ľudskú výkonnosť, presadzuje ideu budovania všeobecnej fyzickej gramotnosti. Odporúča navštevovať napríklad gymnastické telocvične vyplnené mäkkými plochami a cvičiť parkour, čo je v podstate kombinácia behu, lezenia a prekonávania akýchkoľvek prekážok, ktoré je možné nájsť.
Zostavil: Tím O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, 2019
Zdroj: David Epstein, Sport Should Be Child’s Play, New York Times, 11. júna 2014, s. A23.